Pilier Gréckokatolíckej cirkvi
Blahoslavený mučeník Dominik Metod Trčka CSsR
(1886 - 1959)
Prešovský vladyka Peter Pavol Gojdič OSBM si veľmi vážil pôsobenie redemptoristov na území jeho eparchie, pričom Dominika Metoda Trčku nazval „pilier prešovskej eparchie". Tento protoigumen redemptoristov, dnes už blahoslavený mučeník, sa narodil 6. júla 1886 vo Frýdlante nad Ostravicí (Česká republika), ako posledné zo siedmych detí Františky a Tomáša Trčkovcov. V roku 1902 vstúpil do juvenátu redemptoristov na Červenke. Noviciát v Bílsku začal 25. augusta 1903 a o rok zložil rehoľné sľuby.Počas filozoficko-teologických štúdií v seminári redemptoristov v Obořišti pri Dobříši v ňom rástla túžba pracovať na poli zjednotenia Cirkvi. Na prijatie sviatosti kňazstva sa veľmi tešil, ale zároveň pociťoval aj veľkú bázeň, keďže dar kňazstva chápal ako veľkú Božiu milosť. Vysviacku prijal 17. júla 1910 v Prahe. Po skončení misijnej prípravy pôsobil v kláštoroch v Prahe, na Svatej Hore a Plzni. Od decembra 1914 pôsobil v mariánskej bazilike na Svatej Hore, kde sa venoval pútnikom, utečencom a vojakom rôznych národností. Tí sa pre neho stali dušami najviac opustenými, ktorým slúžil a ktorým sa snažil priblížiť obraz milujúceho Nebeského Otca, v súlade s charizmou redemptoristov.
V marci 1919 ho predstavení vybrali pre prácu medzi gréckokatolíkmi. Cítil veľkú radosť, že svoj život môže obetovať pre svätú úniu, pre jednotu kresťanov byzantského obradu s Rímskym stolcom. Na Haliči pôsobil vo Ľvove a Ivanofrankivsku, kde začal používať aj meno Metod, ktoré dostal už pri krste.
V roku 1921 sa redemptoristom podarilo založiť ich prvý kláštor na území Slovenska, kde okrem ľudových misií mali pracovať aj na poli únie. Komunitu v Stropkove tvorili spolubratia rímskokatolíci i gréckokatolíci, čo dávalo možnosť zasiahnuť veľké územie a rozvinúť široký apoštolát medzi katolíkmi dvoch obradov v piatich diecézach. V roku 1924 sa stal predstaveným komunity. Jeho snahou bolo slúžiť Božiemu ľudu, posilňovať zápas o mravnú i národnú obrodu, posilňovať katolícke povedomie medzi gréckokatolíkmi. S veľkou horlivosťou sa tiež zúčastňoval na unionistických kongresoch.
Pri príležitosti posviacky nového kláštora v Michalovciach 7. septembra 1931 o. igumen Trčka zdôraznil vo svojom príhovore, že redemptoristi chcú s najväčšou láskou slúžiť každému v duchovných dielach a zo všetkých síl sa budú usilovať šíriť Kráľovstvo Božie. Vyčerpaný výstavbou nového kláštora sa však už po roku stiahol do Stropkova, kde sa mal zotaviť a načerpať nových síl do práce. Do Michaloviec sa vrátil v októbri 1934. V marci 1935 ho Kongregácia pre východné cirkvi vymenovala za apoštolského vizitátora sestier baziliánok v Prešove a Užhorode. V júni 1936 bol opäť menovaný predstaveným v michalovskom kláštore a zostal ním až do apríla 1942. Jeho snahou bolo, aby sa kláštor stal ozajstnou baštou duchovného života na Zemplíne, čo sa mu do značnej miery aj podarilo.
Udalosti druhej svetovej vojny zmarili viacero apoštolských zámerov. Michalovskí redemptoristi boli v tom čase radikálnymi Slovákmi označovaní, a to i napriek svojej českej národnosti, za rusínskych fanatikov, niektorí ich zasa obviňovali z pročeskej agitácie či dokonca maďarizácie. Situácia sa ešte viac vyostrila po tom, čo bol o. Trčka obvinený, že na základe šírenia pastierskeho listu vladyku Gojdiča ku sčítaniu ľudu, vraj roznecoval národnostné nepokoje. Dňa 21. februára 1941 bol predvolaný pred súd v Michalovciach. Ten po prešetrení konštatoval, že obžaloba neobsahuje žiadny protištátny čin a spod obžaloby ho oslobodil. Keď bol 9. apríla 1942 oslobodený od úradu igumena, stiahol sa do ústrania a rád chodil vypomáhať známym kňazom na farnosti. V tom čase tiež pomáhal zachraňovať životy Židom, pretože im vybavoval krstné listy.
Prechod frontu prežil v kláštore v Podolínci. V októbri 1945 bol opäť menovaný predstaveným v Michalovciach. Ako skúsený misionár a dlhoročný predstavený sa veľkou mierou pričinil o rozvoj apoštolátu medzi gréckokatolíkmi a o vznik viceprovincie redemptoristov so sídlom v Michalovciach. Tá bola 21. decembra 1945 zriadená v Ríme a jej promulgácia (zverejnenie dokumentu) sa uskutočnila 23. marca 1946 v Michalovciach. O. Trčka sa stal prvým protoigumenom. Hlavnú pozornosť venoval založeniu nových kláštorov v Stropkove a Sabinove, výstavbe stropkovského chrámu a výchove dorastu. Mnohé plány však zahatal nastupujúci komunistický režim.
V roku 1949 bol zrušený juvenát v Michalovciach, veľmi populárny časopis Misionár, ba dokonca aj viceprovincia, takže gréckokatolícki redemptoristi museli sa stať súčasťou bratislavskej rímskokatolíckej viceprovincie. O. Trčka bol nútený odísť z Michaloviec do Sabinova, odkiaľ naďalej tajne riadil členov viceprovincie. Dňa 13. apríla 1950 bola v rámci akcie „K" internovaná aj komunita redemptoristov v Sabinove. O. Trčka bol prevezený do Podolínca. Odtiaľ ho v máji 1950 previezli do Leopoldova, kde prešiel krutým vyšetrovaním. Krátko bol aj v Báči a potom opäť v Podolínci. Na príkaz Štátnej bezpečnosti bol vyšetrovaný v Prešove a v Bratislave. Od 21. septembra 1951 čakal vo väznici Krajského súdu v Bratislave na súdne pojednávanie. To sa uskutočnilo 21. apríla 1952. Proces niesol jasné známky nekalých praktík vtedajšej justície, ktorá bola iba poslušnou slúžkou komunistickej strany. Nespravodlivo ho odsúdili za velezradu a vyzvedačstvo na 12 rokov väzenia, peňažný trest 20-tisíc korún, konfiškáciu celého majetku a stratu občianskych práv na desať rokov. Odvolanie sa na Najvyšší súd bolo ako bezdôvodné zamietnuté.
Po súdnom pojednávaní skončil vo väznici v Ilave. Väzenský život bol pre neho veľmi ťažký, pretože bol už v pokročilom veku a patril k telesne slabším väzňom. Silu vytrpieť prenasledovanie čerpal z každodenných modlitieb a tajne slúžených svätých liturgií, o čom sa zachovali písomné svedectvá. Spoluväzni si ho vážili a jeho málovravnosť nepokladali za nespoločenské správanie. Cenili si hlavne jeho cit pre spravodlivosť, jemný spôsob vystupovania a svojrázny štýl humoru.
Žiadosti o amnestiu boli vždy neúspešné. Nenechal sa totiž „prevychovať" komunistickým režimom, zostal verný hodnotám a zásadám ktoré žil a hlásal, čo je pre nás dôležitým svedectvom a stále aktuálnym príkladom. Túžil po slobode a mal nádej, že k tomu raz určite dôjde. Svoj život oddával do Božích rúk, a to, že je ešte stále nažive, pripisoval Božej vôli.
Posledným miestom jeho pozemského života bolo väzenie v Leopoldove, kde bol 22. apríla 1958 prevezený z Mírova. Svojim spoluväzňom z cely rozprával o vianočných tradíciách a pritom zaspieval aj koledu. Dozorca toto porušenie väzenského poriadku udal na veliteľstve a o. Metod za trest putoval do korekcie, kde dostal zápal pľúc a vysoké horúčky. Ani na naliehanie ošetrujúceho lekára a spoluväzňa Antona Neuwirtha veliteľstvo väznice chorého nepovolilo preložiť do väzenskej nemocnice. Jediným ústupkom bolo, že ho preložili do samotky s drevenou podlahou a slamníkom a deku mu nechali po celý deň, čo však už nezabránilo tomu, aby choroba nemala smrteľné následky. Odpustil všetkým, ktorí mu spôsobili utrpenie a 23. marca 1959 o 19.45 hod. zomrel v leopoldovskej väznici. Ako príčina smrti sa uvádza zlyhanie srdca. O dva dni bol pochovaný na väzenskom cintoríne.
Jeho smrť sa stala príkladom nespravodlivosti a násilia väzenských zariadení a ich dozorcov. Faktom zostane, že mnohí väzni si ho pamätajú práve z tejto situácie, pretože ho poznali alebo počuli o ňom hovoriť ako o mučeníkovi, ktorý bol potrestaný korekciou, pretože ako kňaz spieval náboženskú pieseň. Jeho príkladný život a nebojácne svedectvo viery v Boha sa stalo žiarivým príkladom toho, že Boh dáva kresťanom silu napredovať, a - ak je to Jeho vôľa - aj prijať na seba mučenícku smrť. Redemptoristom sa až v októbri 1969 podarilo previezť jeho telo do Topolian, kde po pohrebe bol pochovaný na mestskom cintoríne v Michalovciach. Tam odpočívalo až do 17. septembra 2001, keď bolo znova exhumované a neskôr prenesené a uložené do sarkofágu bočného oltára v Chráme Zoslania Sv. Ducha v Michalovciach. Pápež Ján Pavol II. ho 4. novembra 2001 na Svätopeterskom námestí v Ríme vyhlásil za blahoslaveného mučeníka. Liturgický sviatok bol ustanovený na 25. augusta. Dnes je patrónom gréckokatolíckych farností Košice – Ťahanovce a Rozhanovce.
Počas slávnosti blahorečenia pápež prítomným pútnikom kládol na srdce, aby nasledovali príklad života tohto novodobého mučeníka. Okrem odpustovej slávnosti, ktorá sa každoročne koná v prikláštornom Chráme Zoslania Svätého Ducha v Michalovciach, pútnici prichádzajú radi na liturgické slávenie, ktoré sa uskutočňuje každého 25. dňa v mesiaci. Modlitby v intenciách poďakovaní a prosieb, ktoré veriaci majú možnosť priniesť osobne alebo poslať na adresu kláštora, prinášajú konkrétne ovocie vo forme vypočutí. Počas molebenu, ale zvlášť na svätej liturgii, príhovory sú zamerané na život a dielo blaženého mučeníka. Slávnosť sa končí modlitbou príhovoru s pomazaním olejom, ktorý je posvätený svätými relikviami mučeníka.
Bolo o ňom vydaných niekoľko väčších i menších publikácií, štúdií a článkov. Medzi posledné patrí dielko: Úcta k svätým a blahoslaveným na príklade mučeníka redemptoristu Dominika Metoda Trčku.
Daniel Atanáz Mandzák
