Obsah článku

V roku 2012 uplynulo presne 90 rokov od zániku Zemplínskej župy ako samostatného administratívno-správneho útvaru.

Erb Zemplínska župa

Pri ďalších rozličných reorganizáciách administratívno-správneho členenia Slovenska nebol Zemplín už nikdy samostatný. V rokoch 1940 – 1944 napríklad patril do Šarišsko-zemplínskej župy so sídlom v Prešove. V súčasnosti je Zemplín v rámci Slovenska rozdelený do Košického a Prešovského kraja. Zemplín ako jeden zo slovenských regiónov naďalej pretrváva v povedomí ľudí či v názvoch niektorých organizácii najmä v Michalovciach. Dodnes tvorí živú súčasť nášho života aj historického povedomia.

Spomínané výročie sme si pripomenenuli aj vydaním publikácie Historické príbehy od schengenskej hranice II. Príbehy zo Zemplína a reláciou Žihadlo v TV Mistrál zameranou najmä na históriu Zemplína.


 

V článku nemáme priestor podrobne sa venovať zložitému vývoju historického Zemplína ako územnosprávnej jednotky Uhorska (Zemplínsky komitát, Zemplínska stolica) či administratívno-územnej jednotky štátnej správy v Uhorsku (Zemplínska župa). Pripomenieme len základné a určujúce momenty súvisiace s administratívno-územnou (re)organizáciou Zemplína.

Už v 11. storočí, pravdepodobne ešte za prvého kráľa Štefana I., vznikol Zemplínsky komitát ako jednotka územnej, hospodárskej a vojenskej správy Uhorska, ktorá nadväzovala na hradskú sústavu z veľkomoravského a poveľkomoravského obdobia. Už vtedy fungovalo ako centrum regionálnej správy aj hradisko v Zemplíne (okr. Trebišov), podľa ktorého bol nazvaný aj neskorší kráľovsky komitát a aj stolica a župa.

Rozsiahlymi donáciami pre šľachtu sa kráľovský komitát do konca 13. storočia pretvoril na Zemplínsku stolicu ako ustanovizeň stavovskej, šľachtickej samosprávy. Najvyšším orgánom Zemplínskej stolice bolo stoličné zhromaždenie alebo kongregácia. Po vojenskej porážke maďarskej revolúcie v roku 1849 šľachtická Zemplínska stolica zanikla a nahradil ju v podstate štátny úrad – župa. Vrcholným orgánom Zemplínskej župy bol župný výbor zložený na polovicu z občanov platiacich najvyššie dane a z volených členov. Župný snem neexistoval. V rámci širšieho trendu rôznych „revivalových" aktivít obracajúcich sa k histórii a sledujúcich oživovanie regionálneho povedomia sa objavili aj snahy o „obnovenie župného snemu Zemplínskej župy". Tu treba pripomenúť, že pokiaľ prézentizmus (prenášanie súčasného videnia sveta do minulosti a jej prispôsobovanie potrebám súčasnosti, teda akési naťahovanie minulosti na kopyto súčasnosti podľa potrieb tvorcu alebo objednávateľa takéhoto modelu) vo vzťahu k histórii je na pôde vedy neakceptovateľný, pri popularizácii to tiež nie je najšťastnejšie riešenie, presnejšie aj tu je nevhodné.


 

Bývala uhorská Zemplínska stolica neskôr župa sa rozprestierala na území dnešného Maďarska a Slovenska. Časť župy nachádzajúcu sa v súčasnosti na Slovenskom území zvykli jeho obyvatelia v minulosti označovať ako Horný Zemplín – po maďarsky Felső Zemplén. Pod týmto názvom vychádzali od roku 1896 aj prvé michalovské noviny. Pod Dolným Zemplínom (po maďarsky Alsó Zemplén) sa do roku 1918 chápala tá časť uhorského Zemplína, ktorá sa nachádzala najmä na dnešnom maďarskom území.

Zemplín ako slovenský región v súčasnom ponímaní (ďalej aj slovenský Zemplín – máme na mysli územný a nie etnický aspekt) sa sformoval až po roku 1918. V rámci novej Československej republiky vytvorili novú Zemplínsku župu. Tá vznikla zlúčením slovenských častí bývalých uhorských žúp Zemplínskej a Užskej (jej západná časť - Sobrance a Veľké Kapušany s okolím, východná časť – územie od Užhorodu na východ, bola súčasťou Podkarpatskej Rusi). Spomínaná administratívno-územná jednotka oficiálne zanikla koncom roku 1922. Relatívne krátke obdobie niekoľkých rokov stačilo na to, aby sa medzi obyvateľstvom zmenilo vnímanie Zemplína v nových československých pomeroch. Od tohto obdobia sa k našim zemplínskym mestským lokalitám počítajú dnešné mestá Čierna nad Tisou, Humenné, Kráľovský Chlmec, Michalovce, Medzilaborce, Sečovce, Snina, Strážske, Stropkov, Vranov nad Topľou, Trebišov a z bývalej Užskej župy Sobrance a Veľké Kapušany.


 

Mapa Zemplínska župa


 

V historickom Zemplíne funkciu administratívneho centra plnili v stredoveku hrad Zemplín a popri ňom aj mestečko Sárospatak. Po premene komitátu na stolicu sa sídlo prenieslo z hradu Zemplín do mestečka Zemplín. Tu sa konali snemy Zemplínskej stolice až do polovice 18. storočia. Od roku 1748 sa novým sídlom stolice stalo mestečko Sátoraljaújhely, kde sa nachádzal honosný stoličný, neskôr župný dom (dnes sídlo župného archívu). Sátoraljaújhely zostal sídlom aj po vzniku Zemplínskej župy.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 sa postupne vytvárala južná hranica medzi Československom (Slovenskom) a Maďarskom. Župný úrad formujúcej sa československej Zemplínskej župy sídlil koncom roka 1918 v Sátoraljaújhelyi ale stadiaľ sa po niekoľkých týždňom presťahoval do Trebišova. Určením južnej slovenskej hranice došlo k ďalšej zaujímavej situácii. Pôvodné župné mesto Sátoraljaujhely sa rozdelilo do dvoch častí. Väčšia zostala v Maďarsku a oveľa menšia pripadla Československu. Slovenská časť pôvodného župného mesta dostala úradný názov Slovenské Nové Mesto.

V lete 1919 sa československý zemplínsky župný úrad presťahoval z Trebišova do Michaloviec, ktoré sa tak stali úradným sídlom župy až do konca roku 1922 (budovu zemplínskeho župného úradu v súčasnosti poznáme pod názvom reštaurácia „Tatra" na autobusovej stanici). Z Michaloviec ju postupne riadili traja župani (Milutin Križko, Gašpar Ďurčanský a Michal Slávik). Posledný poverený československý zemplínsky župan Ján Ruman úradoval z Košíc.


 

V rámci Slovenskej republiky, hlavne po územnej reforme z roku 1996 sa buduje nová tradícia Michaloviec (najväčšie zemplínske mesto) ako centra dolného Zemplína a Humenného (druhé najväčšie zemplínske mesto) ako centra horného Zemplína. Michalovce svojou polohou i rozlohou majú zároveň ambíciu byť srdcom celého slovenského Zemplína. Len na pripomenutie, takéto rozdelenie nepostihlo len Zemplín ale aj ďalšie regióny v rámci Košického a Prešovského samosprávneho kraja.

 V súčasnosti sa na mnohých propagačných materiáloch stretávame z erbom Zemplínskej stolice, župy. Jeho rôzne novodobé podoby nie sú využívane vždy správne, preto si tento historický erb pripomenieme. Najstarší doteraz známy dokument o stoličnom erbe pochádza zo 16. storočia. Je potrebné upozorniť, že pôvodné vyobrazenie erbu sa postupne dotváralo. V roku 1837 panovník Ferdinand V. Habsburský vydal stoličnému predstavenstvu armáles, kde je erb celý znázornený. Práve táto heraldická podoba erbu je dodnes s obľubou, často aj nesprávne, využívaná. V štíte erbu z roku 1837 sú zobrazené štyri zemplínske rieky – Topľa, Ondava, Bodrog, Tisa; tri ryby; kytička z troch žaluďov a klasov; dvaja anjeli držiaci striebornú korunu, ktorú zdobí strapec hrozna s dvoma listami. Prevažujúcimi farbami na štíte erbu sú modrá, červená, strieborná a zlatá.

 

Martin Molnár

Ján Adam